Revanš

Dnes som si upratovala a triedila staré poviedky a natrafila som na jednu, pri ktorej som sa na chvíľu pozastavila… Bola to jedna z prvých, ktoré som napísala v roku 2000 v Prahe, kde som pár rokov žila. Už z rukopisu je jasné, že som si vtedy obľúbila viaceré české výrazy. Do dnešného dňa ich používam a kamarátka korektorka zo mňa šalie, lebo vraj používam toľko bohemizmov, že by si moje práce zaslúžili skôr prekladateľku, než korektorku.

K napísaniu tejto poviedky ma inšpirovala kamarátka z Londýna, ktorej cynické správanie a sarkastický humor mnohých našich priateľov vždy poburovali, no mne pripadala zábavná a mala som ju veľmi rada. Vedela som, že má veľké srdce a v skutočnosti je to nesmierne citlivá bytosť.

Mirka, nech Ti je zem ľahká a ak sa tam zhora občas mrkneš aj na mňa, tak vedz, že dnes, po šestnástich rokoch, vyťahujem zo svojho archívu niečo o Tebe. Nehneváš sa, však?

 

***

 

Vonku je síce ešte len popoludnie, ale nad mesto sa už pomaly znáša tma. Ten nedostatok svetla je ubíjajúci. Pozerám z okna do prázdnej ulice za zvuku akéhosi príšerného rádiožurnálu hulákajúceho z môjho počítača. No proste úžasné!

Zazvonil telefón. Zvonenie sa opakovalo asi päťkrát, než som sa definitívne rozhodla zodvihnúť slúchadlo.
Najprv dlhé ticho. Po chvíli sa ozval piskľavý hlas tej hysterickej kravy: „Mira?“
„Čo chceš?“ odpovedala som bez zaváhania. I keď moja reakcia bola v podstate suchá, v mojom hlase by nikto v tej chvíli nespozoroval silnú nenávisť, ktorú voči dotyčnej osobe prechovávam.
„Ešte sa hneváš?“ spýtala sa.
„Inteligentná otázka.“ odpovedala som potichu .
„Nechcem sa už k tomu vracať, ale fakt mi je ľúto. Každý večer sa o tom s Ivankom rozprávame…“
„No, ten musí mať radosť! Ivan miluje rozhovory!“ reagovala som ironicky. Predstavovala som si totiž svojho bývalého frajera, ako ho určite nesmierne teší rozoberať dokola túto trápnu záležitosť. Chudák. Má čo chcel!
„Aj Ivka to strašne mrzí…” pokračovala až skoro plačlivým tónom Beata. “Chceli by sme ťa pozvať na večeru, Mirka.“
„Si osprostela? To myslíš akože vážne? Takýto úžasný nápad môže vzniknúť len v tvojej gebuli.” rozčúlila som sa na ňu.„A nehádž to, prosím ťa, na Ivana. A choď už do riti! Dobre, moja milá?“
„Mira, prosím ťa! Sme predsa najlepšie kamarátky…“ a div, že sa nerozrevala do telefónu.
Bolo mi jej odrazu ľúto. Ale ešte viac Ivana. Nech už sa rozhodol akokoľvek, takéto teľa si fakt nezaslúžil. „Boli sme najlepšie kamarátky!“ oznámila som jej a položila som slúchadlo.

Dnes som si zakázala vojsť do firmy pred obedom a tiež som to aj splnila. Prečítala som si polovicu Švejka. Je naozaj písané vo hviezdach, že nemám proste nárok na nič v živote, čo ostatní ľudia majú alebo robia? Mám na mysli to, že idú domov, s niekým prehodia dobré slovo a potom môžu v kľude fungovať v deň nasledujúci. Fakt by ma zaujímalo, z čoho mám brať „fuel“ do ďalšieho dňa! Ako mám tomu všetkému rozumieť? Toto je už naozaj za hranicami všetkého, čo sa dá ešte zniesť. Som v stave „šafářův dvoreček“, takže sa na to radšej vykašlem, lebo sa samou ľútosťou nad sebou samou rozpadnem! Som tu ako kôl v plote, ale je to o to zábavnejšie, že bez toho plotu.

Ráno ma zobudil telefón. Vysielačkový som mala vybitý, tak som musela za strašného hromženia a kopania do okolitého nábytku bežať až do chodby. Myslela som si, že mi volajú z práce, ale zo slúchadla sa ozvalo to priblblé: Mira?
„Ježišmária! Čo je?“ a takmer som od zlosti odhrýzla telefónnu šnúru.
„Chcem sa s tebou stretnúť a ešte raz si vysvetliť veci.“
„Panebože, hrabe ti? Komu chceš čo vysvetľovať? Ser už nato! Želám vám nádherný život a kopec malých Beatiek a Ivankov. Stačí?“ vyletelo zo mňa na jeden dych a sadla som si zo zvyku na zem. Zabudla som pritom, že telefonujem v chodbe a dobre som si dopichala zadok na tom ohavnom špagátovom koberci.
„Budeme ešte kamarátky? Viem, že už asi nie najlepšie, ale aspoň normálne kamarátky. Mirka, strašne by si mi chýbala keby sme sa už nevídali.“
Tá chudera sa tak rozplakala v telefóne, že som ju požiadala, aby počkala kým si donesiem cigaretu a vankúš pod riť. Krucinál, asi ju budem musieť trochu psychicky podržať a nahovoriť jej, že všetko je oukej a vlastne sa vôbec nič nestalo. Že to je normál, keď kamoška preberie kamoške chlapa a nech to už vypustí z hlavy. Inak sa z toho jej vyvolávania dočista zbláznim…

S cigaretou v ústach a mäkkým vankúšom pod riťou som sa vynasnažila zo všetkých síl vymyslieť niečo, o čom by som sa mohla s ňou ešte rozprávať, aby sa trochu upokojila. Rumázgala mi pri uchu ako päťročná.
„Bea, dnes budem mať strašné fofry v práci. Máme nejakú príšernú schôdzu akejsi komisie pre bohviečo, takže nebudem mať čas ísť s tebou na kávu.“
„Aká komisia?“ spýtala sa akoby ju to fakt zaujímalo. Pritom išlo len o to, aby akože prejavila záujem o moju prácu a z jej nadšeného hlasu sa mi chcelo grcať.
„Ťažko si to vie predstaviť niekto, kto nemá žiadne komisie! Ty, drahá Bejátka, keď máš chuť zasadať, tak si zasadneš s pohárikom talianskeho vínka pred televíznu obrazovku.“
Och, ako veľmi som ju pobavila! Smiala sa a trepala ešte kopec nudných a nezaujímavých blbostí a ja som ju počúvala a medzi jej dlhými vetami, keď sa nadychovala, som občas pokrytecky zapotila Ahá! No proste katastrofa!
Odchod z bytu, kde sme s Ivanom prežili dlhých sedem rokov ma trápil, ale chcela som to tak ja. Ivan bol po rozchode naklonený myšlienke vymeniť náš byt za dva menšie, ale nakoniec som sa rozhodla odísť a úplne zmeniť spôsob života. Rozhodla som sa pre malý domček na okraji mesta a tak som behala po rôznych realitkách a zháňala niečo vhodné. Teraz zatiaľ prechodne žijem v prenajatom byte, ale dlho by ma asi nebavilo platiť horentné sumy za prenájom a pritom denne dezinfikovať kúpeľňu zo strachu, že chytím nejakú psotu a neustále na cudzom hajzli kontrolovať, či nie je náhodou pokrytý nejakou plesňou.

Dnes som šialene unavená, že ani nemám silu dopraviť svoje telo na akýsi seminár. Ale pôjdem, nech aspoň niečo poriadne urobím.
Práve som stretla kolegyňu. Troška staršia ako ja, päťročné dieťa, blond vlasy, a oznámila mi, že od nej pred pár dňami odišiel muž. Vždy som si hovorila, že je to dokonalý pár. Fuck them! Každý máme niečo.
Podstatné je, že mi dnes volali z realitky a vyzerá to, že majú pre mňa konečne vytúžený domček. Dokonca s malou záhradkou. Bola som sa pozrieť a je naozaj milý. Také rozkošné staveníčko ako z romantického filmu.
Minule som sa tiež bola pozrieť na jeden, ale to bola fakt hrôza! Ten domček sa kimácal ako domček baby-jagy z ruskej rozprávky o Mrázikovi a bol de facto na pochode z kopca smerom k rieke. Jednu výhodu by to ale možno malo. Okrem toho, že by som si mohla kompenzovať nedostatok komunikácie občasným zvolaním Chalúpka, čelom ku mne!, čím by som zabila dve muchy jednou ranou a vyriešila ten zmienený problém prísť domov a prehodiť s niekým dobré slovíčko, mohla by som sa jedného krásneho dňa zobudiť a ušetriť vodu z vodovodu.
Nechcem si to ale už pripomínať. Teším sa na toto nové kúzelné čosi a hneď sa pustím do zháňania ľudí, ktorí tam rýchlo zamakajú. A urobím radosť tej chudinke, čo mi prebrala muža a poprosím ju o radu ohľadne záhradky. Ona totiž vyštudovala akúsi záhradnícku školu.

„Nazdar, Bejátka!“ To bolo po prvýkrát čo som jej zavolala po tom, ako som zistila, že chrápe s mojím Ivanom.
„Ty mi voláš?“ ozvalo sa nadšene z druhej strany.
Niekedy by som jej za ten nadšený hlas najradšej rozkopala hlavu. Nadýchla som sa, zaťala zuby a pokračovala som: „Prosím ťa, nevieš mi poradiť, či existuje na svete nejaký druh záhradnej rastliny, nejakého zelenivca-plazivca, o ktorom si myslíš, že by som ho bola schopná kúpiť, zasadiť a udržať bez toho, aby som si nejako zásadne ublížila? Veď predsa vieš aký mám vzťah k záhradkám.“
Dlho, predlho premýšľala a potom odpovedala, že nevie. Neviem, či je tak vtipná, alebo tak hrozne nevtipná.
„No nič!“ strácala som nervy… „Ten kúsok záhradky sa dá koniec-koncov aj zaliať betónom. Pozdravuj Ivana!“

Práce na mojom budúcom domove koordinuje taký jeden dobrodinec, čo ma už asi sto rokov tajne miluje. Čo zato všetko bude chcieť si radšej ani nepripustím. Ale pre prípad, že by si hodlal odmenu vybrať v naturáliách, hneď po položení poslednej obkladačky a posledného kúsku parkety na zem, vymením zámok na dverách a zavediem nejaké vysokoúčinné vrieskajúce elektronické zariadenie. Vypočítavé? Ale už ma toľko hoviadok božích zneužilo, že to mám na háku.
Tento víkend sa radšej asi presuniem k jednej kolegyni na vidiek, lebo sa už nevydržím pozerať na ten pracujúci ľud. Ráno som totiž videla, keď mi priviezli nové radiátory, že všetok ten sajrajt z upratovania štosujú v jednej izbe. Práve v tej, kde mám zložené vrecia so svojimi hodobožími kostýmami, napriek tomu, že všetky ostatné miestnosti zívajú prázdnotou. Tak som pochopila, že na toto proste nemám, zviazala som si batôžtek a zmizla som.

Prvý telefonát v pondelok, po prekrásne prežitom víkende v oáze ticha na vidieku, bol pochopiteľne od Beaty. Asi hodinu mi rozprávala o úžasnej prestavbe ich (našej) kuchyne.
„A akú farbu má teraz to tvoje nové potravinové laboratórium? Vieš, pýtam sa na ňu schválne teraz… Kým ju sfarbia lajná tých tvojích psov a mačičiek, ktoré si tam dotiahla.“
„Prečo sa pýtaš?“
„Chcem ti… teda vám… kúpiť nejaký darček do bytu.“ Na mysli som však nemala pochopiteľne nič väčšie, než nejakú bezvýznamnú cukorničku, alebo soľničku. Okrem toho aj tak musím postíhať pobehať po obchodoch a medzi prácou si zadovážiť chladničku, práčku, žehličku a podobné vysoko intelektuálne náročné chujoviny. Och, ako ma takéto činnosti nebavia!
„Zelenú!“ ozvalo sa opäť s veľkým nadšením z druhej strany.
„Blahoželám. Zelená je úchvatná. Už musím končiť.“
„Počkaj, Mira, aby som nezabudla… Ivan mi povedal, že máš ešte stále kľúče od bytu. Neber to nijako v zlom, ale mohla by si nám ich doniesť?“
Po chrbte mi síce prešiel hnusný mráz, ale zareagovala som statočne: „Nepochybne. Kedy?“
„Trebárs zajtra večer.“

V poslednej dobe mám nejakú blbú náladu. Nový sused ma furt očumuje a tvári sa ako majster sveta. V sprche mám zaseknutú žalúziu a v pivnici sú myši. Bojler niekedy štrajkuje a počítač ochorel na nejaký vírus. Zasraný život! Aj by som si s niekým vyšla na rande, ale na tom Ivanovi som bola asi dosť sexuálne závislá. Čo asi stvára s hentou hysterkou? V posteli to musí byť katastrofa. Je to typ ženskej, ktorá sa stará o všetky možné maličkosti a pritom si neuvedomuje, že práve maličkosti chlapov najviac serú. Čo s ňou preboha robí? To by ma fakt zaujímalo. Raz by som sa jej možno aj chcela pomstiť. Nechcem jej nejako zvlášť ublížiť. Len ju riadne nasrať.

Zvoním pri dverách, kde som žila celých sedem rokov v relatívne šťastnom a spokojnom vzťahu. Z práce som vyštartovala skôr, takže mám možno smolu a stojím tu zbytočne skoro. Cítim sa ako idiot. Prešľapujem z nohy na nohu ako lálo. Ten kľúč som mala vrátiť poštou! Nikto neotvára a je tam podozrivo ticho. Mám strašne zlú náladu, umocnenú hnusným štipľavým vetrom a tesne vedľa mňa serúcim psom.
Po štvrť hodine to vzdávam a vchádzam do bytu s úmyslom položiť kľúč so slušným odkazom na zelený kuchynský stôl. Hodlám pribuchnúť za sebou navždy dvere, ale zostávam v nemom úžase. No, priatelia, to nie je stôl! To je stôl – krásavica! Na stole-krásavici leží pootvorená obálka s menom tej štetky a kôpka bankoviek. Opatrne ju otváram a vyberám list so stručným odkazom, napísaný mne veľmi známym písmom:

Drahá Beatka,
všetko to bol asi jeden veľký omyl. Odpusť mi, ale odchádzam. Uvedomil som si, že v skutočnosti stále milujem Miru. Počkám, kým si niečo nájdeš na bývanie. Budem zatiaľ u Petra.
Ivan
P.S: Viem, že si na tom teraz finančne dosť zle, tak ti tu nechávam nejaké peniaze na nájomné a na život. Ozvem sa zajtra. Skús ma pochopiť, prosím.

Sadám si s otvorenou hubou a bez premýšľania, či je to vhodné alebo nie, zapaľujem si cigaretu. List ukladám na pôvodné miesto a čumím pred seba ako puk. Potom vytiahnem z kabelky diár a vytrhnem list, na ktorý píšem aj ja odkaz pre Beatu:

„Ahoj, drahá priateľka!
Keď som vám prišla vrátiť kľúč, nikto tu nebol, tak som si dovolila vojsť dnu a pokochať sa pohľadom na vašej krásnej novej kuchyni. Je vskutku nádherná. Na stole som mimochodom našla povaľovať sa nejakých pár tisíc korún a tak som si ich požičala na kabát.
Konečne som totiž našla kabát svojich snov! Je dlhý až skoro na zem a má velikánsku kapucňu proti ohavnému vetrisku. Nie, že by mi tie tvoje drobné stačili… Musela som si doložiť ešte ďalších päť tisíc, aby som dosiahla konečnej sumičky. No, ale nekúp to, keď je zlacnený o takmer tri tisícky a je to PURE CASMIERE WOOL! Ďakujem a do Vianoc vrátim!“

Tvoja kamarátka Mira